Sebakritika ako odsudzujúci vnútorný hlas. Ako vzniká a ako nás ovplyvňuje?

Keď sa povie “sebakritika” väčšina z nás si ju predstaví ako niečo pozitívne, niečo čo nás ženie dopredu a dynamizuje k lepšiemu výkonu či správaniu. Ak je miera sebakritiky u človeka optimálna, skutočne môže pôsobiť konštruktívne a to napríklad tak, že nám nastavuje zrkadlo v čom ešte musíme pridať, aby sme dosiahli cieľ, po ktorom túžime. Okrem toho na nás môže sebakritika pôsobiť motivačne a podnecujúco keď sa túžime v niečom zlepšiť. Mať vlastnú sebakritiku pod kontrolou inými slovami znamená, že v prípade negatívnej skúsenosti spôsobenej napríklad zlyhaním, neupadne človek do sklamania a beznádeje, ale vlastnú sebakritiku využije k zlepšeniu a osobnému rastu v budúcnosti. Tiež to znamená, že spomínané zlyhanie nie je vnímané ako niečo, čo znižuje hodnotu človeka, ale naopak otvára nové možnosti k rozvoju.

Čo sa ale stane, ak vlastnú sebakritiku nemáme pod kontrolou? Ak je náš vnútorný kritik príliš silný, prehovára k nám často veľmi direktívne, napádajúco a odsudzujúco. Takáto forma vnútorného monológu potom na človeka pôsobí veľmi ubíjajúco až devastačne, pretože je veľmi zraňujúca a ponižujúca. Ak nastúpia takto silné negatívne emócie, pri ktorých je ale naše vlastné ja úplne bezbranné a podriadené kritikovi, výsledkom nie je motivácia, ale pocity beznádeje, nekompetencie, zbytočnosti či viny a hanby. Z vedeckých výskumov vyplýva, že sebakritika je proces založený predovšetkým na pocitoch hanby a nedostatočnosti. ¹ Okrem toho sa vysoká sebakritika často prejavuje aj vo forme nízkej seba-identity, pričom jej hlavnou úlohou je predísť možným chybám a zlyhaniam, aby sme zlepšili samých seba. ² Práve kvôli týmto silným negatívnym aspektom stojí sebakritika často na pozadí viacerých duševných porúch ako napríklad úzkosť, depresia, poruchy príjmu potravy či sebapoškodzovanie. ³

Ako je možné, že niektorí ľudia dokážu vlastnú sebakritiku využiť vo svoj prospech a vďaka nej rásť a iní s ňou nedokážu bojovať a spôsobuje im duševné (a v mnohých prípadoch aj telesné) ťažkosti? Výskumy realizované v tejto oblasti naznačujú, že formovanie sebakritiky prebieha už v rannom detstve, pričom ide o kombináciu udalostí. ⁴ Ak sa napríklad rodičia správajú ku dieťaťu chladne a sú zameraní predovšetkým na výkon, potom sa takéto dieťa môže naučiť, že nie je dosť dobré a musí neustále usilovať o potvrdenie a lásku, ktoré sa dejú prostredníctvom výkonu (dobré známky, poslušnosť a pod.). Okrem toho si dieťa osvojí presvedčenie, že ak nespĺňa očakávania nemá žiadnu hodnotu, je bezcenné a nehodné lásky. Tieto tendencie sa neskôr prenášajú do dospelosti. Tomuto faktu nasvedčuje aj skutočnosť, že ľudia zvyčajne pri reflektovaní svojej vlastnej sebakritiky hovoria, že ich vnútorný sebakritický hlas sa podobá hlasu otca alebo matky, prípadne ich vnútorný kritik vyzerá ako jeden z rodičov. ⁵ Ak sme ako deti nedostávali dostatok lásky, podpory a prijatia, je pre nás zložité si ich poskytnúť z vlastných zdrojov, a to najmä v situácii zlyhania. Všetky tieto tendencie súvisia s vytváraním tzv. afiliatívnych spomienok. Ide o spomienky vrúcnej lásky a bezpečia, ktoré si osvojujeme už v prvom roku života, pričom sú ich zdrojom najmä rodičia, prípadne iné osoby poskytujúce dieťaťu pravidelnú starostlivosť. Prítomnosť a formovanie týchto spomienok majú potom priamy vplyv na našu psychickú pohodu, prežívanie a dôveru v ľudí v budúcnosti. Čím menej týchto zážitkov máme, tým ťažšie bude pre nás veriť ostatným a byť v psychickej pohode. Mendes, Canavarro a Ferreira ⁶ pri výskume adolescentov zistili, že naše rané spomienky priamo súvisia s psychickou pohodou a na tento vzťah má vplyv aj hanba a sebakritické tendencie. Porovnanie medzi pohlaviami ukázalo, že pocitmi hanby a sebakritikou trpia vo väčšej miere dievčatá než chlapci.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ak korene sebakritiky siahajú tak ďaleko ako sú prvé roky nášho života, nebude sa s tým dať nič urobiť. Opak je však pravdou. Sebakritické tendencie je možné si uvedomiť, následne ich opraviť a premeniť na osobnostný rast. Aj keď má naša sebakritika pôvod mimo nás, len my máme možnosti a nástroje zmeniť ju zo zraňujúcej na konštruktívnu. Súcit so sebou samým a odpustenie sebe ,ale aj iným, predstavujú základný nástroj na eliminovanie sebakritiky, ktorý je možné vedome zdokonaľovať napríklad aj pomocou psychologických intervencií.