Keď náš blízky človek smúti, často hľadáme spôsoby ako mu pomôcť a podporiť ho, zmierniť jeho utrpenie. Čo teda môžeme pre smútiaceho urobiť, aby sme ho viac nezranili, a naopak boli tam pre neho?

V prvom rade je dôležité byť sám v kontakte so svojím prežívaním, lebo keď mám strach byť v kontakte so smútkom, keď mi je to veľmi nepríjemné, môžem druhému viac ublížiť ako pomôcť, napr. zľahčovaním jeho bolesti (viď. predchádzajúci príspevok o tom, čo nehovoriť smútiacemu človeku).

Je dobré spomenúť si na vlastný smútok, prežívanie niečoho ťažkého, spojiť sa s touto svojou časťou, zostať chvíľu s týmto prežívať. Spomenúť si na to, aké to pre mňa bolo a čo som vtedy potreboval/a.

Dobré je uvedomiť si, že tu nie som na to, aby som smútiaceho vyliečil, či mu vzal jeho smútok. Neočakávať od neho, že prestane smútiť po týždni, po mesiaci, či po roku (v prípade vážnejších strát aj dlhšie), ale prijať jeho smútenie ako časť jeho uzdravovania. Uvedomiť si, že smútenie môže mať rôzne podoby a akceptovať to.

Je dobré úprimne odkomunikovať snahu pomôcť a porozumieť, napr. “Veľmi by som chcel/a, aby si sa tak netrápil/a, ale ani neviem, čo na to povedať. Som tu pre Teba.” Niekedy samotné slová nestačia a čokoľvek, čo by človek povedal, by situáciu nevyriešilo. Vtedy treba len byť - byť tam so smútiacim. V tichosti. Držať ho za ruku. Utrieť mu slzy.

Smútiaci väčšinou ocení, že sa zaujímate o toho, koho stratil. Pýtajte sa, aký bol. Čo mal rád. Zaujímajte sa o jeho záľuby či spoločné najkrajšie spomienky. Môžete navrhnúť spoločné prezeranie si fotografií.

Smútiaci sa poteší, ak si spomeniete na výročie, či na narodeniny alebo meniny zosnulého. Stačí aj krátka správa so slovami vyjadrujúcimi, že na smútiaceho myslíte.

Dôležitá je i praktická pomoc. Smútiaci človek často nemá energiu na varenie či upratovanie. Je preto dobré ponúknuť pomoc s uprataním, navarením, či praním prádla. Nič nepokazíte tým, keď smútiacemu prinesiete obed či upečiete koláč.

Ak má smútiaci dieťa, je dobré, aby tam pre neho v smútení niekto bol. Deti nevydržia dlhé hodiny smútiť a preto sa často “odpájajú”, striedajú smútenie s hrou. Je dobré, aby bol niekto neutrálny deťom nablízku, zobral ich napríklad na ihrisko či do kina, ale aj poskytol možnosť porozprávať sa o tom, koho stratili. Veľakrát deti v smútení nechcú zaťažovať svojich rodičov, preto sa s väčšou pravdepodobnosťou zdôveria niekomu vzdialenejšiemu.

A na záver:

,,Pokiaľ chcete pomôcť smútiacim, musíte byť emocionálnou špongiou. Väčšina ľudí si myslí, že musia radiť, riešiť problémy, byť užitoční. Nemusíte. Nemusíte nič hovoriť, vlastne ani nemôžete povedať nič, čo by skutočne potešilo, nemusíte dávať rady (aj tak by to ničomu nepomohlo) a nemusíte nič robiť. Jednoducho tam len buďte, vcíťte sa do ich bolesti, strachu a trápenia. Plňte úlohu špongie. Táto rola znamená, že sa budete cítiť bezradní a neužitoční, pretože nič neurobíte - ale v skutočnosti robíte veľmi veľa - ste tam, s nimi, pre nich…”

– Wilber, 1995