Párová dynamika (akejkoľvek dvojice) je ako tanec.

Ak jeden človek z páru zmení nejaké kroky, zaiste na to musí reagovať aj druhý a prispôsobiť sa tejto zmene. S veľkou pravdepodobnosťou teda zmení aj druhý svoje kroky, a tak sa zmení celý tanec páru.

Túžbou násilne chcieť zmeniť kroky partnera však zmenu nedosiahneme. Je omnoho viac pravdepodobné, že s nami druhý nebude chcieť viac tancovať.

Spomeňme si na to, keď budeme najbližšie chcieť vyčítať, poúčať, či meniť. Môžeme zmeniť iba svoje vlastné kroky.

💚 Jedným zo spôsobov, ako môžeme začať od seba, je hovoriť tzv. “ja-jazykom”.

“Ja jazykom” vyjadrujeme svoje pocity či myšlienky neagresívne, avšak asertívne. Takýto spôsob rozprávania vedie k tomu, že druhý človek je spravidla ochotnejší počúvať nás a spolupracovať s nami.

Naproti tomu vety, ktoré začínajú s “ty”, vedú k obviňovaniu druhého človeka. Takéto vyjadrenia nenesú v sebe zodpovednosť za naše vlastné prežívanie.

Štúdie ukazujú, že používanie “ja jazyka” v porovnaní s “ty jazykom” znižuje pravdepodobnosť negatívnych emócií a negatívnych reakcií u partnera, a naopak podporuje súcit a spoluprácu s partnerom ^{1 2 3}. Častejšie používanie “ja jazyka” v manželstve súvisí tiež s lepším riešením problémov a vyššou vzťahovou spokojnosťou ⁴.

Pri používaní “ja jazyka” je dôležité:

• podrobne popísať správanie druhého, použitím konkrétneho jazyka, bez toho, aby sme správanie druhého hodnotili.
• zdieľať s druhým svoje pocity a myšlienky v dôsledku tejto situácie. Na to, aby sme mohli zdieľať svoje prežívanie, je dobré ho najskôr reflektovať, teda zastaviť sa na chvíľu a zamyslieť sa nad tým, ako sa v tejto situácii cítim. Odporúča sa popísať svoje prežívanie konkrétne, napr. cítim sa “nahnevane, úzkostne, frustrovane, smutne, znepokojene, nešťastne…”
• je dobré vyhnúť sa slovám, ktoré znejú ako emócie, ale v skutočnosti poukazujú na správanie druhého a môžu podporovať jeho obviňovanie, napr “cítim sa manipulovane, využívane, ignorovane, nemilovane…”
• odporúča sa tiež vyhýbať tomu, aby bol “ja jazyk” nesprávne vsunutý pred “ty”, napríklad “cítim, že ma zanedbávaš”, “cítim, že ma ignoruješ”, čo opäť vedie k obviňovaniu druhého ⁵.

To znamená, že namiesto toho, aby sme partnerovi napríklad povedali “Nikdy ma nepočúvaš”, mu môžeme povedať “Cítim sa zranený/á, keď sa ti snažím povedať ako som sa dnes mal/a a ty pozeráš do telefónu”.

Namiesto toho, aby sme povedali “Neberieš ohľad na moje pocity” môžeme povedať “Som smutný/á, keď nepovieš pred rodinou, že už potrebujeme ísť domov”.

Namiesto “Vždy chodíš neskoro” môžeme povedať “cítim sa úzkostne, keď mi nepovieš, že prídeš domov neskôr z práce”.

Namiesto toho, aby sme povedali “Si workoholik. Práca je pre teba dôležitejšia ako rodina”, môžeme povedať “Som smutná, keď ostávaš v práci do večera a nemáme tak priestor ísť s spolu všetci von ako rodina.”

Okrem toho, že zmeníme v našej komunikácii s partnerom “ty” za “ja”, teda zameriame sa na svoje prežívame danej situácie, môžeme tiež vyjadriť svoje prianie - teda vyjadríme, ako by sme si želali, aby bola situácia riešená do budúcna.

V situácii, kedy partnerovi hovoríme, že nás raní, keď sa mu snažíme niečo povedať a on pozerá do telefónu, mu môžeme povedať, že by sme si priali, aby nám nabudúce venoval svoju plnú pozornosť, lebo to pre nás veľa znamená. V inej situácii, keď partnerovi hovoríme, že cítime smútok, keď ostáva v práci do večera, mu môžeme vyjadriť, že by sme si priali, aby niekedy prišiel z práce skôr, lebo nám záleží na tom, aby sme mohli stráviť spoločný čas ako rodina.

Týmto zmeneným spôsobom komunikácie sme:

• konkrétne popísali správanie druhého, bez toho, aby sme ho hodnotili,
• vyhli sme sa zovšeobecneniu, ale popísali sme danú konkrétnu situáciu,
• popísali sme naše pocity z tejto situácie, bez toho, aby sme za naše prežívanie druhého obviňovali,
• odkomunikovali svoje prianie toho, čo by sme si želali v ďalších podobných situáciách.

💚 Druhým spôsobom, v ktorom môžeme začať od seba, je ospravedlnenie.

Tak ako nemôžeme od druhého človeka očakávať, aby sa zmenil, nemôžeme od neho ani očakaváť, aby sa ospravedlnil, resp. očakávať, že až keď sa ospravedlní, my mu budeme môcť odpustiť. K ospravedlneniu druhého človeka nemožno donútiť. Môžeme ale opäť zmeniť svoje správanie, a tým vplývať aj na náš vzťah, a to napríklad tak, že:

✨ my sami pôjdeme druhému vzorom v ospravedlnení. Pokiaľ sa voči partnerovi previníme, úprimne sa ospravedlníme. Bez toho, aby sme sa zbavovali viny a presúvali ju na druhého, či bez toho, aby sme zmierňovali dôležitosť nami vykonaného činu.

✨ po previnení doprajeme druhému čas k tomu, aby spracoval svoje pocity a myšlienky. Predchádzajúci výskum ukázal, že ak ospravedlnenie nastalo až po určitom čase po zranení, podporilo to odpustenie vo vyššej miere. Takto bol zranenému človeku dopriaty čas a priestor na spracovanie emocionálnej bolesti, ako aj priestor na vypočutie a pochopenie, čo následne podporilo jeho ochotu odpustiť partnerovi ⁶. Je teda efektívnejšie ospravedlniť sa po určitom čase, ktorý druhému doprajeme. V tomto čase ho môžeme počúvať, nesnažiť sa zľahčiť svoje činy, ale prijať zodpovednosť za svoje správanie a prežívanie druhého také, aké je.

✨ druhého môžeme oceniť, keď sa nám ospravedlní. Môžeme mu povedať, že jeho ospravedlnenie pre nás veľa znamená a pomáha nám odpustiť mu.

Pokúsme sa v našich každodenných interakciách s partnerom aplikovať tieto dve pravidlá - používať viac “ja jazyk” oproti “ty jazyku” a namiesto čakania na ospravedlnenie ísť vzorom svojím ospravedlnením.