Posttraumatický rast ako dôsledok prekonania ťažkej formy ochorenia COVID-19

Pandémia ochorenia COVID-19 sa prvýkrát vyskytla koncom roka 2019 a o niekoľko mesiacov neskôr sa prvé prípady nákazy objavili aj na Slovensku. Podľa údajov WHO tejto chorobe na našom území podľahlo viac ako 21 000 ľudí. Ide o udalosť, ktorú z psychologického hľadiska možno považovať za traumatickú, pretože v krátkom čase dramaticky ovplyvnila každodenný život ľudí, pričom jej dôsledky a rozširovanie sa do veľkej miery nedali kontrolovať. Po výskyte prvých prípadov došlo veľmi rýchlo k zavádzaniu protiepidemických opatrení, v dôsledku ktorých dochádzalo k obmedzovaniu pohybu a sociálnych kontaktov. Nakoniec sa ľudia museli rýchlo prispôsobiť rapídne sa meniacim podmienkam s neistým výsledkom, pričom boli často ponechaní sami na seba, bez možnosti kontaktu a sociálnej podpory. Všetky tieto udalosti priniesli zhoršenie duševného stavu napr. v podobe narastajúcich prípadov depresie a úzkosti. Utrpela, ale aj naša telesnosť, čo sa prejavilo napr. zvýšenou únavou, nespavosťou, či zvýšenou sedavosťou. ¹ Toto prepojenie fyzických a psychických ťažkostí len zdôrazňuje, ako hlboko táto pandémia zasiahla ľudí. Práve kvôli rozsiahlemu vplyvu ochorenia COVID-19 ju podľa viacerých odborníkov možno považovať za kolektívnu traumu. ² Nemožno však ignorovať aj svetlú stránku tejto skúsenosti, ktorá sa u niektorých ľudí prejavila v podobe tzv. posttraumatického rastu.

Okrem termínu posttraumatického rastu (posttraumatic growth) sa v literatúre môžeme stretnúť aj s pojmom rast v dôsledku stresu (stress-related growth). Či už sa prikloníme k jednému alebo k druhému pomenovaniu, jedná sa o súbor pozitívnych psychologických zmien, ktoré sa môžu objaviť v dôsledku prekonania traumy, alebo mimoriadne náročných životných situácií. ³ Výskum ukazuje, že tento druh rastu má potom pozitívny vplyv na viaceré stránky nášho života, ako je napríklad sebavnímanie, prežívanie medziľudských vzťahov a celkovej filozofii a postoja k životu. ⁴ O tomto druhu rastu po prekonaní traumy uvažuje aj ⁵, ktorý si túto zaujímavú skutočnosť uvedomil počas práce na oddelení paliatívnej starostlivosti. Niektorí z umierajúcich pacientov sa mu zverili, že ich choroba, hoci ich nakoniec pravdepodobne zabije, je to najlepšie, čo sa im mohlo stať. Tvrdili, že práve choroba im ukázala, aký neautentický bol ich život a ako veľmi sa ich vnímané hodnoty vzďaľovali od ich skutočných hodnôt.

Práve z vyššie uvedených dôvodov bolo, a stále je toto ochorenie predmetom skúmania v rôznych oblastiach naprieč celým svetom. Drvivá väčšina štúdií sa ale zameriava na dotazníkové metódy realizované na veľkom počte ľudí. Tieto výsledky sú samozrejme cenné, ale dochádza v nich niekedy k jednému úskaliu – neodrážajú konkrétne, osobné prežitky ľudí. Tieto sú síce náročnejšie na čas, ale ponúkajú nám detailnejší, ľudskejší a osobnejší vhľad do tejto skúsenosti. Vo veľkých, kvantitatívnych štúdiách sa práve tento dôležitý jav stráca. Preto nás s kolegami zaujímalo, ako ľudia opisovali posttraumatický rast po tom, ako prekonali závažnú formu ochorenia COVID-19 (pobyt na JIS a/alebo hospitalizácia s ťažkým zápalom pľúc). Výsledky dvanástich rozhovorov ukázali viacero ústredných kategórií posttraumatického rastu - Vďačnosť, Starostlivosť o seba, Prehodnotenie priorít, Nový zmysel života, Životný optimizmus, Sila bojovať so životnými problémami, Intenzívnejší kontakt s rodinou, Schopnosť vážiť si život, Flegmatizmus a odolnosť. V prípade poslednej kategórie sa odpovede delili na dve podskupiny - prijatie a emočný odstup. V rámci tohto textu ale spomenieme len tie, ktoré boli v skúsenostiach ľudí najvýraznejšie a najdominantnejšie.

Nový zmysel života predstavoval zásadné prehodnotenie životných cieľov a otázku, čo od nás život skutočne očakáva: "...nechcem tam byť a nechcem už robiť túto prácu. Možno chcem robiť niečo zmysluplnejšie. Hľadať nejaký hlbší zmysel a jednoducho sa venovať niečomu, čo má vyšší cieľ. Po tom všetkom, čím som si prešla." Táto téma naznačila, že to, ako človek uvažoval o živote a ako ho poznal pred ochorením, sa dosť výrazne zmenilo a že to, čo predtým malo zmysel a bolo ukotvením v jeho živote, sa do istej miery zmenilo. Okrem toho je potrebné spomenúť, že tento jav sa u viacerých ľudí prejavil až prekvapivo plynule. Vo veľmi krátkom čase boli schopní zmeniť svoje návyky a nazeranie na svet. Dialo sa to aj v prípadoch dlho zabehnutých každodenných zvykov a postojov k životu. Plynulosť a rýchlosť tejto zmeny títo ľudia vysvetľovali práve tým, že zakúsili hraničnú situáciu, kedy boli blízko smrti. Zaujímavým javom v tejto súvislosti bolo aj to, že presne títo ľudia reportovali, že ich stav sa začal výraznejšie zlepšovať práve vtedy, keď prijali možnosť svojej smrti. Po prekonaní choroby sa prejavil aj akýsi životný optimizmus, nový, pozitívnejší postoj k životu, ktorý predtým nemali, alebo nevideli. Pozitívny postoj k životu v tomto prípade znamenal, že po prekonaní choroby ľudia videli pozitívnu skúsenosť aj vo veciach a aspektoch života, ktoré donedávna považovali za negatívne. Napríklad jeden z účastníkov opísal obrat k optimistickejšiemu prežívaniu takto: "V tomto prípade som sa snažil o to, aby som bol optimistickejší. Doteraz som nemal dobrý život, ale teraz si ho už budem naplno užívať." Prejavil sa aj Intenzívnejší kontakt s rodinou. Vďaka ťažkému priebehu choroby získali ľudia nový rozmer v pohľade na vlastnú rodinu a blízkych: "Snažím sa, možno ešte viac, vážiť si každý okamih. S mojou rodinou, s manželom, ktoré máme spolu. Nehádame sa - hádame sa o 80 % menej ako kedysi pre všetky tie blbosti. Teraz sa na seba pozrieme, usmejeme sa a povieme si, že to, čo spolu máme, je oveľa viac ako napríklad hlúpe neodložené topánky." Práve v situácii, keď si uvedomili, že sa možno už nevrátia k svojej rodine, možno ju už ani neuvidia, ľudia naplno pochopili jej význam. Pravdepodobne k tomu prispela aj skutočnosť, že počas celého kritického obdobia boli zakázané návštevy nemocníc. Jediným komunikačným mostom medzi osobou v nemocnici a rodinnými príslušníkmi bol telefonický rozhovor bez možnosti skutočného fyzického kontaktu. Podporu v ťažkej chvíli tak často poskytovali cudzí ľudia, ktorí boli súčasťou nemocničného personálu (sestry, lekári, sanitári atď.). Sila bojovať so životnými problémami, predstavovala silu získanú v ťažkej, neistej situácii. Charakteristický bol v tomto prípade postoj, v ktorom osoba vyjadrila odhodlanie a silu vyrovnať sa s tým, čo by v minulosti považovala za neprekonateľné a neriešiteľné. Zrazu sa tieto situácie javia ako výzva poháňaná pozitívnym očakávaním, že zdroje na zvládnutie sú dostupné a všetko nakoniec dobre dopadne.

V zahraničnom výskume sa tiež dozvedáme, že ochorenie COVID-19 môže byť zdrojom rastu a pozitívnych skúseností ⁶, pričom tento rast nie je izolovaný jav. Deje sa v kombinácii viacerých aspektov ľudskej skúsenosti. Práve z dôvodu, že naozajstné pozitívne zmeny po prekonaní traumatickej udalosti obsiahnu celý náš duševný život, môžeme pozorovať aj čiastkové zlepšenia v kognitívnej (myšlienkovej), emocionálnej (citovej) a sociálnej (spoločenskej) oblasti. ⁷ Môžeme povedať, že po nahliadnutí aj keď len čiastkových výsledkov môžeme vidieť veľmi podobné súvislosti medzi myšlienkovou (prehodnotenie priorít), citovou (schopnosť vážiť si život) a spoločenskou (intenzívnejší kontakt s rodinou) úrovňou prestupujúcou celý náš život a každodenné prežívanie.