Webináre o odpustení s Pavlem Ratajem a Luciou Záhorcovou Odpustenie ako cesta k uzdraveniu

rodičovstvo

Chýbanie. Kedy bolí najviac?

doc. PhDr. Michal Čerešník, PhD.

odpustenie.sk | Chýbanie. Kedy bolí najviac?
Zdroj fotografie: PabloJimeno, pixabay.com

Počet slov: 1129 | Potrebný čas na prečítanie: 6 min.

Predstavte si dieťa, ktoré neposlúcha. Robí si po svojom, je v odpore, dobre mienené rady ignoruje. Možno ste sa s ním stretli ako s „výchovne problémovým“ v škole, v centre pre deti a rodiny alebo liečebno-výchovnom sanatóriu. Premýšľali ste o tom, čo by mohlo byť za tým? Čo ho vedie k takémuto správaniu? Začnem zoširoka, v období zhruba pred 50 rokmi.

V polovici 70. rokov 20. storočia sa ako výskumný tím stretli Matějček (klinický psychológ), Dytrych (priamy nadriadený Matějčeka, metodológ), Stupková (výskumná pracovníčka), Schüller (v novodobej terminológii manažér procesov) a David (v novodobej terminológii PR manažér). Cieľom ich výskumu bolo prepracované porovnávanie detí zo chcených a nechcených tehotenstiev. V súlade s existujúcou teóriou psychickej deprivácie od Bowlbyho predpokladali, že nechcené deti by to mali mať na tomto svete o niečo horšie ako deti chcené. Výsledky štatistickej analýzy však tento predpoklad podporovali len v malom rozsahu. To bolo pre realizačný tím sklamaním. 1

So spásonosným nápadom prišiel Kubička (prísny metodológ), ktorý navrhol vytvorenie sumárneho skóre pre ukazovatele, ktoré sa v psychologickej praxi ukazujú ako významné. Výskumný tím sa dohodol na 60 ukazovateľoch, ktoré charakterizujú deprivované deti. Z analýzy vyplynulo, že na identifikáciu nechcených detí nestačí niekoľko výrazných znakov, ale že ide o desiatky drobných odchýliek, ktoré v súčte (in aggregate) dávajú jednu veľkú odchýlku a jednu veľkú nevýhodu pre nechcené deti. Tak vzniklo skóre maladaptácie. Pomocou neho možno rozpoznať nechcené deti ako skupinu. V polovici 90. rokov 20. storočia sa odhadovalo, že v detskej populácii ich je asi 10 %. 3

Čo je vlastne psychická deprivácia? Langmeier a Matějček 2 ju vo svojom najznámejšom spoločnom diele definovali nasledovne:

Psychická deprivácia je psychický stav vzniknutý následkom takých životných situácií, kedy subjektu nie je daná príležitosť k uspokojeniu niektorej základnej (vitálnej) psychickej potreby v dostačujúcej miere a počas dostatočne dlhej doby.

Psychická deprivácia teda predstavuje situáciu nedostatku a je prekážkou pripútania dieťaťa k rodičom, resp. vychovávajúcim osobám. Ako vznikol tento koncept? Ako vyzeral historický okamih, v ktorom všetka výskumná práca Langmeiera a Matějčeka a ich tímu začala dávať zmysel?

„... díval som sa (na deti) priveľmi zblízka, takže som kvôli listom nevidel stromy a už vôbec nie les. Hovoril som teda o tom, čo som videl a počul, čo som pozoroval sám a na čo som sa pýtal. A teraz to prišlo. ... docent Langmeier ... dokázal skrze moje lístie vidieť stromy a rozlíšiť niekoľko ich druhov ... postrehol, že tvoria jeden zmiešaný les. ... dal psychickej deprivácii teoretickú základňu ... Bowlby nemohol mať pravdu v tom, že by šlo o jednotný deprivačný syndróm, stály a nemenný. V ... individuálnej variabilite sa dajú rozlíšiť určité typy ... v závislosti od toho, aké deti do interakcie s deprivačnými podmienkami vstupujú ... z tejto interakcie je potom možné vylúpnuť tých niekoľko typov deprivovanej detskej osobnosti – typ relatívne dobre prispôsobený, typ pasívny, typ sociálne hyperaktívny, typ sociálne provokujúci a typ patologický. ... Potom stačilo priložiť na túto typológiu schému základných psychických potrieb ... a multifaktoriálna koncepcia psychickej deprivácie v detstve bola na svete.3

V spoluautorstve Langmeiera a Matějčeka boli definované životne dôležité (vitálne) psychické potreby. Prvé štyri potreby vymedzil Langmeier. Piatu pridal Matějček, inšpirovaný dr. Mrkvičkom (naozaj sa tak volal). Potreby sú usporiadané od univerzálnych po špecificky ľudské. 3. Patria medzi ne:

  1. Potreba primeraného množstva, kvality a premenlivosti vonkajších podnetov, tzn. potreba stimulácie. Vyjadruje, že dieťa vyhľadáva podnety, ktoré mu prinášajú pozitívne pocity. Nesmie ich byť ani málo ani veľa. Čo znamená „primerané“, o tom rozhoduje dieťa vo vzťahu k vlastnej aktivačnej úrovni.
  2. Potreba relatívnej stálosti, poriadku a zmyslu v podnetoch, tzn. potreba zmysluplnosti (najmä vo vzťahu k redukcii úzkosti a dojmu chaosu). Prejavuje sa ako tendencia dieťaťa meniť svoje správanie tak, aby dosahovalo svoje ciele. Dieťa objavuje svet a pomocou rodičov v ňom nachádza pravidelnosti.
  3. Potreba prvotných citových a sociálnych vzťahov, tzn. potreba pripútania. Pre dieťa predstavujú blízke vzťahy, najmä vzťah s matkou, bezpečný prístav. Sprostredkúvajú pocit istoty, ktorý je nevyhnutný pre chcenie objavovať svet.
  4. Potreba spoločenského uplatnenia a spoločenskej hodnoty, tzn. potreba identity. Súvisí s prepojením tela a mentálneho Ja, posilňovaním nezávislosti, sebanaplnenia a oddelenia sa od matky, resp. blízkych osôb v psychologickom význame.
  5. Potreba životnej perspektívy, tzn. potreba otvorenej budúcnosti. Súvisí s pochopením, že odniekiaľ ako človek kráčame, niekde sa nachádzame a niekam smerujeme. Vnímame časovú perspektívu, máme svoje ciele a predstavy o možnej budúcnosti.

V náhľade Matějčeka predstavujú psychické potreby nedeliteľný systém. Akákoľvek pretrvávajúca chyba pri napĺňaní psychických potrieb, môže spôsobiť deprivačnú skúsenosť, viesť dieťa/človeka k potenciálne traumatizujúcim zážitkom. Pretože tie nie sú len o tom, čo sa človeku stalo, ale aj o tom, čo sa mu nestalo, čo mu chýba a čo ho bolí.

Skúsme si uviesť príklady, čo všetko môže chýbať. Lebo o tom je deprivačná skúsenosť. Pohľad na tvár mamy, kocky alebo bábika, papier a ceruzka, teplo, jedlo, komunikovanie o tom, čo sa má a čo sa nemá, blízkosť, dostupnosť rodiča, záujem rodičov, stabilné rodinné zázemie, vlastný, aspoň maličký, priestor pre seba, priestor na sebavyjadrenie, prijímajúca komunikácia, jednoznačnosť v hodnotovom ukotvení, informácie o rodinnej histórii (užšej aj širšej rodiny), rodič (pretože zomrel alebo rodičia sa rozviedli). Je toho veľa. Určite ste si všimli, že som príklady chýbania neukladal „do škatuliek“ podľa vyššie uvedených potrieb. Didakticky to možné je, ale v reálnom živote sa častejšie stretávame s tým, že jedno chýbanie sa vzťahuje k nenaplneniu viacerých vitálnych potrieb.

Kľúčovou otázkou nie je kategorizácia chýbaní, ale to, ako naň dieťa reaguje. Ostanem v zjednodušení a napíšem, že vždy rovnako. Keď dieťa zachytí, že sa deje niečo, čo nie je v súlade s napĺňaním jeho vitálnych potrieb (ale určite nebude používať takýto jazyk a nemusí ani vedieť, že vitálne potreby existujú), bude chcieť smerovať interakciu s rodičmi do normálu, bude chcieť, aby reagovali na jeho potreby. Bude plakať, kričať, žiadať pozornosť, bude chcieť získať kontrolu nad situáciou, možno aj odporovaním, negativizmom, agresivitou a pod. Bude aktívne. Každé dieťa začne týmto. Ak ale zistí, že táto stratégia nezaberá, zmení svoje správanie na pasívne. Bude apatické, nevšímavé, rezignované, nedôverčivé, ťažko motivovateľné, bude pracovať pod svoje možnosti, bude preferovať stereotypnosť. Vzdá to. Akú informáciu si z uvedeného môžeme zobrať?

Ak s nami dieťa bojuje, je to dobré. Nechce to vzdať a chce sa aktívne podieľať na tom, aby bol jeho život lepší. Ak dieťa už nebojuje (hoci by mohlo) a nám sa zdá, že sme konečne dosiahli svoje (aby sme mali pokoj), je to zlé. Dieťa to vzdalo, ostáva pasívne a prestáva sa snažiť o lepší život. Aj keď sa nám zdá, že sme vyhrali, v skutočnosti sme zlyhali a dieťa bude žiť s chýbaním. Chýbanie ho bude bolieť a bude ho bolieť dlho.


  1. Čerešník, M. (2020). Psychológia rodičovstva. Eseje o rodičoch a dieťati. Univerzita Palackého.
  2. Matějček, Z. (2008). Co děti nejvíc potřebují. Portál.
  3. Langmeier, J. Matějček, Z. (2011). Psychická deprivace v dětství. Karolínum.

Páčil sa vám článok?

Podporte nás na buymeacoffee.com

Mohlo by vás zaujímať:

odpustenie.sk | Kedy viem, že som skutočne odpustil/a?

Kedy viem, že som skutočne odpustil/a? alebo 7 znakov, že naše odpúšťanie je na dobrej ceste.

Častokrát sa ľudia pýtajú, podľa čoho majú vedieť, že skutočne druhému odpustili. Je odpustenie skutočné, ak sa stále niekedy pristihneme pri tom, že sa hneváme? A čo v tom prípade, ak na zranenie nevieme zabudnúť - znamená to, že nevieme odpustiť?

odpustenie.sk | Prečo ľudia s vyššou sebaúctou viac odpúšťajú?

Prečo ľudia s vyššou sebaúctou viac odpúšťajú?

Sebaúcta alebo inak nazývaná aj sebahodnotenie je termín, ktorý popisuje to, ako sa človek subjektívne celkovo vníma. Ide o akýsi globálny hodnotiaci postoj k sebe samému, ktorý vyjadruje predstavu o sebe z hľadiska vlastnej kompetencie a ceny.