sebapoznanie

Prežívanie traumy a odpustenie. Čo sa deje v našom mozgu?

doc. PhDr. Michal Čerešník

odpustenie.sk | Prežívanie traumy a odpustenie. Čo sa deje v našom mozgu?
Zdroj fotografie: Sonnenstrahl, pixabay.com

Počet slov: 889 | Potrebný čas na prečítanie: 4 min.

Vieme, že odpustenie nespravodlivosti má svoje pozitíva. Pomáha nám vymaniť sa z pozície obete a bezmocnosti a znova fungovať ako aktívna bytosť určujúca si vlastné ciele a smerovanie. Vďaka odpusteniu prestávame byť v područí neefektívnych vtieravých myšlienok, ktoré nám bránia uzatvoriť situáciu, resp. zakomponovať ju do osobného príbehu, ktorý nie je bolestivý. Naše emócie nie sú také intenzívne, najmä tie negatívne. Emocionálna búrka sa utišuje a náš mozog sa pomaly vracia k vyváženej produkcii neuroaktívnych látok (napr. dopamín, serotonín). To spôsobuje, že sa cítime lepšie, viac sa angažujeme, prežívame radosť a potešenie, užívame si každodenné drobné radosti.

Odpustenie sa ale nedá urýchliť, ani vynútiť, ani o ňom racionálne argumentovať. Niektorí z nás nechcú odpustiť, niektorí by chceli, ale nedarí sa im to a niektorí majú dojem, že odpustili, ale prichádzajú na to, že vlastne nie. Možno vieme, čo odpustenie je a že by sa nám zrejme uľavilo, ak by sme odpustili, ale nejde to. A je to v poriadku. Odpustenie má svoj čas.

Možno by ste chceli vedieť, čo je za tým, že sa nám nechce alebo nedarí odpustiť? Jedným z možných vysvetlení sú zmeny, ktoré sa odohrávajú v mozgu ako dôsledok traumatizujúcej alebo šokovej udalosti. Skúsime si ich popísať. Štruktúry mozgu, o ktorých budem písať, nájdete schematicky znázornené na obrázku 1. Počas a po traumatickej udalosti môžu nastať dva varianty nášho fungovania 1.

Prvý, vypne sa celý mozog a robíme všetko pre to, aby sme udalosť nevpustili do vedomia. Hoci v našej pamäti je prítomná a pôsobí na nás.

Príklad situácie: Sedíte v aute na mieste spolujazdca. Cestujete po diaľnici. Z hmly sa zrazu vynorí auto v protismere a vy nemôžete nič robiť. Mozog sa vypne a „odíde“ zo situácie. Nepamätáte si nič.

Druhý, vypne sa ľavá hemisféra a niektoré štruktúry v pravej hemisfére ostanú aktívne.

Príklad situácie: Sedíte v aute na mieste vodiča. Cestujete po diaľnici. Z hmly sa zrazu vynorí auto v protismere a vy sa snažíte urobiť všetko preto, aby ste prežili vy a celá posádka. Vidíte autá v spätnom zrkadle, ktoré sa blížia, nespevnenú krajnicu a za ňou zráz a nízky plot, červené svetlá zadných svetiel áut. Krútite volantom zo strany na stranu, aby ste sa vyhli autám. Ale airbagy vystrelili a čelné sklo praská ...

To, čo ostáva v mozgu aktívne, je amygdala a limbický systém (na obrázku ako malá červená škvrna a zelenomodrý útvar v pravo hore) a malá časť zrakovej kôry, Brodmannova oblasť 19 (zelený útvar vpravo dole). Pred očami sa nám mihajú zrakové spomienky na danú udalosť. Sú veľmi presné, akoby sa udalosť odohrávala práve teraz. Súčasne sú aktivované negatívne emócie, predovšetkým strach a hnev. Bojíme sa. Máme dojem, že nemôžeme situácii uniknúť. Nemôžeme utiecť, ani útočiť. Napriek tomu, že naše telo je pripravené na reakciu, neostáva nám nič iné len zamrznúť.

Čo je zapnuté? Prežívanie strachu a „premietanie“ izolovaných spomienok.

Mozog trauma

Autor obrázku: Mgr. Daniel Lenghart, © 2022

Niektoré štruktúry mozgu sa vypli. Dorzolaterálny prefrontálny kortex (modrý útvar vľavo hore), ktorý je zodpovedný za vnímanie času, Brocova oblasť (červený útvar vľavo dole), zodpovedná sa jazyk a talamus (žltá škvrna vpravo hore), „kuchár“ mozgu. Pôsobením traumatizujúcej udalosti stratíme reč. Nemáme slová, najmä pre naše emócie. Nevieme, nemôžeme o udalosti hovoriť. Prestávame sa orientovať v čase. Obyčajne situácie vnímame tak, že začali, prebiehajú a raz skončia. Traumatická udalosť ale akoby trvá stále. Ostávame uväznení v minulosti. Vybavujeme si detailné spomienky, ale nevieme z nich vyskladať príbeh. Máme dojem, že trauma trvá a nikdy to neskončí. Preto ju prežívame po roku, po desiatich alebo aj dvadsiatich tak, ako keby sa práve diala. Talamus, ktorý je zodpovedný sa prepájanie vnemov, emócií, spomienok a pod. nefunguje tak, ako má a my nevieme udalosť spracovať tak, aby patrila do nášho životného príbehu, ale aby nás neohrozovala. Uviazli sme. V emóciách a v minulosti.

Čo je vypnuté? Orientácia v čase, schopnosť hovoriť a tvoriť svoj príbeh tu a teraz.

Zhodneme sa, že takéto fungovanie mozgu bráni tomu, aby sme spracovali, čo sa nám stalo a z emočne vypätej situácii urobili emočne neutrálnu. Do toho sa ešte zvyčajne zamieša narušenie jadrových presvedčení. Jadrové presvedčenia sú presvedčenia o tom, ako funguje tento svet a aké v ňom máme miesto. Je jedno, či sú objektívne pravdivé alebo nepravdivé. Jadrové sa volajú preto, lebo sú priamo v jadre našej osobnosti. Vznikli skoro (do 3. roku života) a sú kódované v našej pamäti prostredníctvom emócií. Príklad jadrového presvedčenia: „Ľuďom môžem dôverovať.“ „Svet je bezpečné miesto.“ „Každá nespravodlivosť bude potrestaná.“ „Dobrým ľuďom sa stávajú dobré veci.“

Aby toho nebolo málo, môžeme nadobudnúť dojem, že ak by sa naše spomienky zmenili, emócie by ochladli a my by sme prestali cítiť túžbu po pomste alebo aspoň hnev. Ten, kto nám ublížil, by už viac nebol vinníkom a bol by nespravodlivo oslobodený. Úplnou čerešničkou na torte traumy môže byť to, ak sme my sami niekomu ublížili alebo sme ublížili sebe. V takýchto podmienkach je pravdepodobnosť, že (si) odpustíme, naozaj malá. Potrebujeme sprevádzanie. Potrebujeme hovoriť o tom, čo sa stalo. Potrebujeme identifikovať a spracovať negatívne a ambivalentné emócie. Potrebujeme obnoviť prirodzené rytmy tela (dýchanie, srdcový rytmus, spánok s REM fázami apod.) Potrebujeme vytvárať situácie katarzného odžitia a sebaprijatia (divadlo, joga apod.). To nám pomôže prerámcovať traumu a žiť tu a teraz. A možno odpustiť.


  1. van der Kolk, B. (2022). Telo si pamätá. Mozog, myseľ a telo pri liečení traumy. Tatran.

Páčil sa vám článok?

Podporte nás na buymeacoffee.com

Mohlo by vás zaujímať:

Príbeh Evy Kor o tom, ako odpustila neodpustiteľné

Odpustenie v skutočnosti nie je nič iné ako akt sebauzdravenia a sebaposilnenia. Nazývam ho aj ako zázračný liek. Je zadarmo, funguje a nemá žiadne vedľajšie účinky.

odpustenie.sk | Sebakritika ako odsudzujúci vnútorný hlas. Ako vzniká a ako nás ovplyvňuje?

Sebakritika ako odsudzujúci vnútorný hlas. Ako vzniká a ako nás ovplyvňuje?

Ako sebakritika vzniká? Ako je možné, že niektorí ľudia dokážu vlastnú sebakritiku využiť vo svoj prospech a vďaka nej rásť a iní s ňou nedokážu bojovať a spôsobuje im duševné (a v mnohých prípadoch aj telesné) ťažkosti?