odpustenie

Príbeh Evy Kor o tom, ako odpustila neodpustiteľné

Mgr. Lucia Záhorcová PhD.

Zdroj fotografie: https://candlesholocaustmuseum.org/our-survivors/eva-kor/her-story/her-story.html

Počet slov: 1894 | Potrebný čas na prečítanie: 9 min.

"Odpustenie v skutočnosti nie je nič iné ako akt sebauzdravenia a sebaposilnenia. Nazývam ho aj ako zázračný liek. Je zadarmo, funguje a nemá žiadne vedľajšie účinky."

Eva Kor

Eva Mozes Kor

Bola Američanka rumunského pôvodu. Vo veku desiatich rokov bola spolu so svojou dvojičkou Miriam prevezená do Osvienčimu, kde boli používané doktorom Josefom Mengelem na lekárske experimenty. Obe sestry prežili pobyt v koncentračnom tábore a po oslobodení Osvienčimu sovietskou armádou v roku 1945 sa spolu presťahovali do Rumunska bývať k svojej tete. Neskôr, vo veku 16 rokov, odišli do Izraela a obe slúžili v armáde. Miriam zomrela v roku 1993, keď sa u nej rozvinula rakovina močového mechúra v dôsledku experimentov, ktoré boli na nej robené v detstve. Eva v roku 1985 založila organizáciu CANDLES (Children of Auschwitz Nazi Deadly Lab Experiments Survivors), pre deti z Osvienčimu, ktoré prežili nacistické experimenty, s cieľom “prevencie predsudkov a nenávisti prostredníctvom vzdelávania o holokauste”. Evine hlavné posolstvo, ktoré šírila počas svojho života, bolo o uzdravujúcej sile odpustenia, a to prostredníctvom prednášok, rozhovorov, dokumentov, ktorých sa zúčastnila či vlastnej autobiografie. Eva Kor zomrela 4. júla 2009 vo veku 85 rokov. Prečítajte si, ako vyrozprávala svoj príbeh, v súvislosti s odpustením:

Eva Mozes Kor
zdroj: https://eu.indystar.com/story/news/2017/04/13/hoosier-auschwitz-survivor-congress/100084256/

Miriam a ja sme boli súčasťou skupiny detí, ktoré boli nažive z jediného dôvodu – aby nás mohli používať ako pokusné králiky. Počas nášho pobytu v Osvienčime sme sa veľmi málo rozprávali. Boli sme hladné po jedle a ľudskej láskavosti a stálo nás každú štipku sily, aby sme zostali nažive. Keďže sme boli dvojičky, používali nás v rôznych experimentoch. Trikrát týždenne nás nahé umiestnili do miestnosti na 6 až 8 hodín, aby nás mohli rôzne merať a študovať. Bolo to neuveriteľne ponižujúce.

V jednom type experimentu nám odobrali krv z jednej ruky a injekciou nám ju dali do druhej. Po jednej takejto injekcii som veľmi ochorela a museli ma odviezť do nemocnice. Na druhý deň prišiel doktor Mengele, pozrel sa na mňa, ako som tam ležala v horúčkach a vyhlásil, že mi zostávajú len dva týždne života. Dva týždne som existovala niekde medzi životom a smrťou, avšak odmietla som zomrieť. Ak by som totiž zomrela, Mengele by dal Miriam smrtiacu injekciu, aby na nás mohol urobiť dvojitú pitvu. Keďže som však nezomrela, Mengele s nami experimentoval aj ďalej a výsledkom bolo, že Miriam prestali rásť obličky. Celý jej život jej obličky zostali vo veľkosti dieťaťa.

Eva Mozes Kor
zdroj: https://news.wgcu.org/show/gulf-coast-life/2019-07-10/encore-holocaust-survivor-and-mengele-twin-eva-kor-shares-her-story-of-survival

27. januára 1945, štyri dni pred mojimi 11. narodeninami, sovietska armáda oslobodila Osvienčim. Po deviatich mesiacoch v utečeneckých táboroch som sa tak vrátila do rodnej dediny v Rumunsku a zistila som, že nikto z mojej rodiny neprežil.

Ozveny z Osvienčimu boli súčasťou môjho života, ale o svojich zážitkoch som verejne nerozprávala až do roku 1978, po odvysielaní televízneho seriálu Holokaust. Ľudia sa ma pýtali na experimenty, ktoré som zažila, ale veľa som si toho nepamätala. Chcela som preto nájsť ostatné dvojčatá, ktoré boli oslobodené so mnou. Napísala som do novín a požiadala ich, aby zverejnili výzvu, v ktorej stálo, že žiadam o to, aby ma kontaktovali ďalší preživší Mengeleho. Do roku 1980 som posielala 500 listov ročne – avšak neprichádzala žiadna odpoveď. V zúfalstve som sa teda jedného dňa rozhodla založiť organizáciu, v ktorej som sa menovala za prezidentku. Ľudia sú vždy ohromení, keď dostanú list od prezidenta, a ono to naozaj zafungovalo. Takto sa mi podarilo nájsť ďalšie preživšie dvojičky a zdieľať naše spomienky. Bol to nesmierne liečivý zážitok.

V roku 1993 ma pozvali, aby som prednášala niekoľkým lekárom v Bostone. Opýtali sa ma, či by som mohla so sebou priviesť aj nejakého nacistického lekára. Najskôr som si myslela, že je to šialená požiadavka. Spomenula som si však, že som sa raz zúčastnila na dokumente, v ktorom vystupoval aj doktor Hans Munch z Osvienčimu. Kontaktovala som ho v Nemecku a on povedal, že sa so mnou stretne online, urobíme videonahrávku, ktorú následne prinesiem na konferenciu. V júli 1993 som teda cestovala za týmto nacistickým lekárom. Mala som veľký strach, ale keď som prišla k nemu domov, správal sa ku mne s maximálnou úctou. Spýtala som sa ho, či videl plynové komory. Povedal, že boli pre neho nočnou morou, s ktorou sa potýka každý deň svojho života. Prekvapilo ma, že aj nacisti mali nočné mory a spýtala som sa ho, či by išiel so mnou do Osvienčimu podpísať dokument, v ruinách plynových komôr. Odvetil, že by to rád urobil.

List odpustenia

V mojom zúfalom úsilí nájsť zmysluplné poďakovanie pre doktora Muncha som dlhé mesiace prehľadávala ako obchody, tak svoje srdce. Neskôr mi prišla na um myšlienka Listu odpustenia. Vedela som, že to bude zmysluplný dar, ale nakoniec sa stal darom aj pre mňa, pretože som si uvedomila, že už nie som tá beznádejná, bezmocná obeť. Keď som požiadala svoju priateľku, aby skontrolovala môj pravopis, vyzvala ma, aby som odpustila aj doktorovi Mengelemu. Najprv som bola neoblomná, že doktorovi Mengelemu nikdy nedokážem odpustiť, ale potom som si uvedomila, že teraz mám silu...silu odpúšťať. A bolo mojím právom túto silu použiť. Nikto mi ju viac nemohol vziať.

27. januára 1995, na 50. výročie oslobodenia Osvienčimu, som stála pri ruinách plynových komôr so svojimi deťmi – Dr. Alexom Korom a Rinou Kor – ako aj s Dr Munchom a jeho deťmi a vnúčatkom. Dr Munch podpísal svoj dokument o fungovaní plynových komôr, zatiaľ čo ja som prečítala svoj dokument o odpustení a podpísala som ho. Keď som to urobila, cítila som, že zo mňa spadlo bremeno bolesti. Už som viac nebola v zajatí nenávisti. Konečne som bola voľná.

V deň, keď som odpustila nacistom, som tiež vo svojom vnútri odpustila svojim rodičom, ktorých som celý život nenávidela za to, že ma nezachránili z Osvienčimu. Deti očakávajú, že ich rodičia budú chrániť; moji nemohli. A nakoniec som odpustila aj sebe, že som nenávidela svojich rodičov.

Eva Mozes Kor
zdroj: https://www.npr.org/2015/05/24/409286734/its-for-you-to-know-that-you-forgive-says-holocaust-survivor

Odpustenie v skutočnosti nie je nič iné ako akt sebauzdravenia a sebaposilnenia. Nazývam ho aj zázračným liekom. Je zadarmo, funguje a nemá žiadne vedľajšie účinky.

Pre väčšinu ľudí existuje jedna veľká prekážka v odpustení, a to tá, že spoločnosť očakáva pomstu. Chceme si uctiť obete, ale mňa vždy zaujíma, či by moji zosnulí blízki chceli, aby som až do konca života žila s bolesťou a hnevom. Niektorí pozostalí sa nechcú zbaviť bolesti. Nazývajú ma zradkyňou a obviňujú ma, že hovorím v ich mene. To som však nikdy nerobila. Odpustenie je rovnako osobná liečba ako je chemoterapia – robím to pre seba.”

„Hnev je zárodkom vojny. Odpustenie je semenom pokoja." - Eva Kor

Odpustenie nie je zabudnutie. V mnohých prípadoch nemožno zabudnúť na udalosti, ktoré hlboko ovplyvňujú náš život. Formujú náš život k lepšiemu, či k horšiemu.

Odpustenie neznamená, že tolerujeme zlé skutky nacistov alebo iných páchateľov. V niektorých prípadoch však udelenie amnestie vyrieši problém pre obeť. Otázka spravodlivosti je oddelená od otázky odpustenia.

Tento koncept odpustenia má len veľmi málo alebo nič spoločné s páchateľom. Naopak, má to všetko spoločné s potrebou obete oslobodiť sa od bolesti, ktorá jej bola spôsobená.

Tento koncept odpustenia nemá nič spoločné so žiadnym náboženstvom. Všetci ľudia túžia žiť bez bolesti a bremena minulosti. Ak sa odpustenie obmedzí na nejaké konkrétne náboženstvo, niektorí ľudia k nemu nebudú mať prístup.

Každý môže odpustiť len vo svojom mene. V mene všetkých, ktorí prežili holokaust, nemožno odpustiť. Odpustenie je veľmi osobná vec, ale ak sa cítime znepokojení a zranení tým, že sa dozvieme o viktimizácii druhých, potom máme právo konať.

Keď žijeme na mieste, kde sú naše životy v priamom ohrození, náš mozog funguje v mode prežitia. Mod prežitia a odpustenie nejdú dokopy. Odpustiť môžeme až potom, čo násilie skončí, obeť bude v mieri so svojím okolím a bude chcieť uzdraviť túto kapitolu svojho života.

Odpustenie však môže zabrániť násiliu v budúcnosti. Môžeme ľudí naučiť, že keď sú zranení, namiesto toho, aby konali z bolesti, môžu sa vyliečiť odpustením.

Odpustenie je viac ako len “pustenie”. Je skôr proaktívne ako pasívne. Obeťami sa stávame nedobrovoľne, vtedy, keď nám nejaká osoba alebo entita, ktorá má moc, vezme našu moc na to, aby mohla používať našu myseľ, naše telo, alebo oboje. Stalo sa nám niečo, čo nás priviedlo do situácie, kde sme sa cítili bezmocní. Vedomá voľba odpustiť teda poskytuje uzdravenie, oslobodenie a znovuzískanie tejto stratenej sily.

Chcela by som sa podeliť o niekoľko ďalších myšlienok o odpustení.

Odpustenie odbúrava myseľ a život človeka, umožňuje nám pozerať sa na svet cez nerušené videnie, vidieť krásu okolo nás, byť otvorení novým pozitívnym zážitkom a dokázať objať úžasných ľudí v nádhernom svete, v ktorom žijeme. Ak by sme neodpúšťali, nemohli by sme tieto pocity prežívať.

Odpustenie je ako predpis alebo liek na fyzické zdravie a pohodu. Ak zostaneme nahnevaní, tento hnev pôsobí ako jed na naše životy a naše zdravie. Niektorí ľudia hovoria, že páchatelia si nezaslúžia odpustenie. Môže to tak byť, ale ak ich dokážeme vyliečiť a urobiť z nich milujúce a starostlivé ľudské bytosti, a tým zlepšiť život každému na svete, nevidím v tom problém.

Odpustenie podľa mňa prináša pokoj, uzdravenie, rešpekt, slobodu, mier a lásku. Pozrime sa, čo prináša jeho opak: bolesť, hnev, pomstu a vojnu. Odpustenie poskytuje možnosť žiť v pokoji a byť šťastný/á.

Bolo by pekné, keby skvelá Organizácie Spojených národov s blížiacim sa výročím v decembri 2018, 70 rokov od podpísania Všeobecnej deklarácie ľudských práv, pridala dodatok. Všeobecná deklarácia ľudských práv je krásny dokument, ale nezahŕňa žiadnu časť pre obete, ktoré boli zranené. Myslím si, že by mala zahŕňať, že každá ľudská bytosť má ľudské právo na to: 1. byť šťastný/á a 2. žiť bez bolesti a záťaže, ktorú na ňu kladie život alebo spoločnosť. Ľuďom by skutočne pomohlo, keby to prišlo od organizácie, akou je OSN.

Chcela by som urobiť niečo pre to, aby sa s odpustením pracovalo vo väzniciach. Domnievam sa, že väčšina z týchto väzňov sa nenarodila preto, aby trávili dni vo väzení alebo aby spáchali zločin. Moja otázka teda znie, boli mnohí z týchto väzňov obeťami predtým, ako sa stali väzňami? Povedala by som, že je celkom možné, že každá nevyliečená obeť má potenciál stať sa páchateľom.

Tiež by som rada pomohla a vytvorila programy pre veteránov, ktorí boli vycvičení na obranu svojich životov na bojisku, ale nikdy sa nedokázali vyliečiť z toho, čo videli, zažili alebo urobili. A posttraumatický stres, ktorý si so sebou roky nesú, by mohli uzdravovať prostredníctvom sedení a workshopov zameraných na odpúšťanie. Považujem za smutné a bolestivé, keď viem, že deti, ktoré sa narodili na nesprávnom mieste a v nesprávnom čase, ktoré nemajú milujúcu a láskavú rodinu, môžu často skončiť v nápravnovýchovných zariadeniach. Chceme im pomôcť a naučiť ich, že: 1. Situácie, v ktorých vyrastali, sa nestali ich vinou, 2. Môžu s tým niečo urobiť. Naučili by sme ich, že odpustenie je zručnosť, ktorá ich môže uzdraviťi. Nemôžeme zmeniť ich minulosť, ale môžeme ich naučiť, ako sa s ňou lepšie vyrovnať.

A ako som sa rozprávala s Dr. Robertom Enrightom v Madisone vo Wisconsine, hovoril, že by chcel začať učiť odpúšťanie žiakov prvej triedy, ako zručnosť pre celý život. A ja s ním súhlasím na 100%.

Pracujme spoločne na uzdravení sveta prostredníctvom odpustenia. Žiadne guľky, žiadne bomby. Iba odpustenie.

Páčil sa vám článok?

Podporte nás na buymeacoffee.com

Mohlo by vás zaujímať:

odpustenie.sk | Ja je niekto iný

Ja je niekto iný

Je Ja jedno alebo je tvorené viacerými spolupracujúcimi časťami? Mení sa prežitím traumy celé naše Ja?

odpustenie.sk | Prežívanie traumy a odpustenie. Čo sa deje v našom mozgu?

Prežívanie traumy a odpustenie. Čo sa deje v našom mozgu?

Čo je jedným z vysvetlení toho, že sa nám nedarí odpustiť?