Ako súcit a sebasúcit súvisí s odpustením a uzdravením sa z psychických zranení

Koncept súcitu a sebasúcitu sa v posledných rokoch stáva veľmi populárnym medzi odbornou aj laickou verejnosťou, a jeho blahodárne účinky podporuje aj stále viac dôkazov prichádzajúcich z výskumu. Je však zaujímavé, že kým pojmu “súcit” rozumieme bez problémov, slovíčko “sebasúcit” nám stále znie akosi vzdialene, ako niečo, čo si vlastne ešte veľmi dovoliť nechceme, nezaslúžime si to, a ak aj áno, tak nevieme ako na to. A pritom sa zdá, že práve súcit a sebasúcit je niečo, čo môže našim životom vdýchnuť úplne nový rozmer, prispieva k celkovému naplneniu, čo vo výsledku znamená, že žijeme plnší a spokojnenší život.

Ak chceme hovoriť o súcite a sebasúcite, úplne najzákladnejším predpokladom je to, že dokážeme rozpoznať utrpenie (či už cudzie, alebo vlastné). Celý tento proces je pomerne komplikovaný a pozostáva z viacerých dejov a konštruktov. ¹ napríklad hovoria, že ide o spojenie pocitov tepla, pochopenia a lásky, ktoré nás nakoniec motivujú k tomu, aby sme pomohli aktívne zmierniť utrpenie. To znamená, že nielen rozumieme, že niekto trpí a cítime toto utrpenie do istej miery aj na sebe (empatia), ale z vlastnej iniciatívy podnikneme aktívne kroky, aby sme utrpenie človeka zmiernili (motivácia a správanie). Tento proces sa deje pri pocite súcitu úplne prirodzene, bez ohľadu na to, či sme s danou osobou v nejakom vzťahu, alebo ide o človeka, ktorého nepoznáme. ² Ak sa zameriame viac do seba a svojho vnútra, súcit dokážeme obrátiť z vonkajšieho sveta (od iných) do toho vnútorného, k sebe. a tu už hovoríme o sebasúcite.

Sebasúcit je schopnosť správať sa k sebe s rovnakou láskou a prijatím, ako by sme sa správali v prípade utrpenia k iným ľuďom, ktorých milujeme. Znamená to, že aj keď zlyhávame, a aj keď život nejde podľa našich predstáv, dokážeme sa prijať a mať radi. ³ Byť sebasúcitný, ale samozrejme neznamená absenciu akýchkoľvek negatívnych myšlienok, alebo udalostí v našich životoch, avšak pomáha nám tieto ťažkosti prijať bez súdenia .⁴ Viacerí autori hovoria o sebasúcite aj ako o ochrannom mechanizme v kontexte udržiavania mentálneho zdravia napr. ⁵ a pod ochranným mechanizmom máme na mysli predovšetkým tzv. protektívny hnev. ⁶ V tomto kontexte je hnev zdravou reakciou na nenaplnené potreby a emocionálnu bolesť, čo je spôsob ako sa môžeme asertívne ohradiť, keď nám niekto ubližuje, nerešpektuje naše hranice, alebo sa k nám správa zle. Na druhej strane existuje aj tzv. reaktívny hnev, ktorý je prítomný naopak u ľudí, ktorí nemajú dostatok sebasúcitu. Prejavuje sa podráždenosťou a prehnanou reaktivitou na správanie iných ľudí, bez zjavnej príčíny. ⁷ Na tomto príklade je možné vidieť, ako dramaticky môže schopnosť súcitu a sebasúcitu ovplyvňovať našu ľudskú skúsenosť a interakciu, a tým pádom aj každodenný život.

Ako to ale napokon so súcitom a sebasúcitom je? Ide o niečo s čím sa už rodíme a tým pádom sa v miere tejto vlastnosti líšime od detstva, alebo ide o niečo, čo sa môže naučiť každý z nás, ak chce? Pravda je niekde uprostred. Výskum dokladá, že naša miera toho ako dokážeme súcitiť vzniká už v ranom detstve. To, či dokážeme rozpoznať utrpenie a dať či prijať súcit, závisí do veľkej miery od našej skúsenosti v ranom detstve -- inými slovami -- od toho nakoľko sa človeku v tomto období dostávalo lásky, prijatia a starostlivosti od rodičov. ⁸ Skúsenosti s odmietaním od rodičov, neprijatím toho, akí sme už ako deti, naopak vedie k neschopnosti vyhľadávať, prijať a vôbec veriť súcitu. Vo výsledku človek, v prípade že trpí, očakáva odsúdenie a odmietnutie, namiesto lásky a prijatia. Nejde ale o to, že by si to vedome vybral, ide o to, že bol na takúto reakciu zvyknutý, ako zraniteľné dieťa. ⁹ Keď sa nám ale podarí zvedomiť si, že to, že sa nám nedostávalo lásky a prijatia nie je naša chyba, nie je to preto, akí sme alebo nie sme, dokážeme sa na celú situáciu pozrieť s odstupom. V tomto bode sa súcit a sebasúcit môžu stať niečím, čo je možné trénovať a rozvíjať rovnako, ako akúkoľvek inú schopnosť ¹⁰, pričom je to možné za asistencie odborníkov (napríklad v terapii a koučingu), alebo aj samostatne, napríklad pri meditácii, či všímavosti. ¹¹

Každá ťažká a neistá situácia spôsobuje v živote človeka stres a veľkú záťaž. Ak človek prijíma seba samého len keď sa má dobre a keď sa mu darí, môže to neskôr viesť k odmietaniu negatívnych skúseností, zlyhávaniu, až depresii. Avšak už len to, že pripustíme, že život môže byť aj náročný, nesúdime sa za to a pochopíme, že utrpenie je univerzálna ľudská skúsenosť - inými slovami - že každý človek, bez výnimky, v živote (aj) trpí a každý z nás v živote čelí neistote a zlyhaniam, dokážeme od vlastného utrpenia poodstúpiť a dopriať si súcit. Ak si uvedomíme, že sme v tejto skúsenosti všetci prepojení, spolu so súcitom prichádza aj odpustenie (iným, ale aj sebe samému). Neschopnosť odpúšťať môže potom viesť ku psychickej neprispôsobivosti a zhoršeniu duševnej pohody ¹², a je škodlivá aj emocionálne, pretože sa spája s pocitmi ako je zášť, zatrpknutosť, nepriateľstvo, nenávisť, hnev, strach a depresia. ¹³

Súcit, sebasúcit a odpustenie teda so sebou prinášajú schopnosť pozitívne nazrieť na vlastný život aj napriek tomu, že sa nám možno práve deje osobná tragédia, alebo sme vystavení nepriazni osudu s neistým vývojom. Všetky tieto udalosti patria k univerzálnej ľudskej skúsenosti, bez rozdielu. Schopnosť prijať realitu takú, aká je, odpustiť a dopriať súcit sebe aj iným, má v sebe liečivú silu, ktorá nám môže pomôcť opäť si sprístupniť tú časť našej osobnosti, ktorá je zranená, izolovaná, vystrašená, či zamrznutá a potrebuje sa uzdraviť.